„Ach, tie anglické časy…“, povzdych nejedného študenta anglického jazyka. Klasicky sa v školách učí, že existuje 12 anglických časov. Pre niekoho môže byť aj tento počet odstrašujúci. Čo však potom povedať o takej španielčine? Tá ich má totiž až 18. Úplne rozumiem povzdychom študentov, ktorí sedia nad anglickými časmi a snažia sa v nich zorientovať. Ako to teda v skutočnosti je?
Ako som už v úvode spomenul, v školách na Slovensku sa žiaci učia, že angličtina má 12 časov. Toto číslo je, ale aj nie je pravdivé. Záleží od toho, ako k časom pristupujeme. Hneď na začiatku si musíme ujasniť, že slovo „time“ neoznačuje gramatický čas. „Time“ je čas, ktorý meriame na hodinkách a nemá s tým gramatickým veľa spoločného. Čas v anglickej gramatike sa označuje ako „tense“.
Väčšina odborníkov na anglickú gramatiku sa zhoduje, že tento jazyk má v podstate len dva časy, prítomný a minulý. Toto chápanie anglických časov je založené na tvare anglických slovies. Tie totiž vo svojej „finite“ forme vykazujú len tvary príromné a minulé. Finite slovesá sú také, ktoré menia svoj tvar na základe gramatického času. Z pohľadu slovesných časov a morfológie má teda angličtina len dva časy. Budúci tvar slovesného času neexistuje a na jeho vyjadrenie sa používajú pomocné slovesá „will“ a „going to.“ Tvar samotného slovesa však zostáva rovnaký ako v prítomnom čase.
Zo zjednodušeného pohľadu, ak by sme nezachádzali až veľmi do jadra problematiky, má angličtina dva slovesné časy a tri základné gramatické časy. Tie gramatické, a teda „tenses“ sú minulý, prítomný a budúci. Len veľmi okrajovo treba spomenúť, že všetky ostatné slovesné tvary, ako napríklad priebehová forma slovies alebo predprítomné časy, sú v angličtine označované ako „aspects“. Tieto sa vzťahujú hlavne na frekvenciu, kompletnosť alebo dľžku trvania určitého deja.
Zamerajme sa teda na základné tri „tenses“. Minulý, prítomný a budúci. Sú to tri základné gramatické časy, od ktorých sú potom odvodené ich priebehové formy, a tiež tzv. vyššie časy, ktoré sú predminulé, predprítomné a predbudúce. Keď si to všetko spočítame, dopracujeme sa k výsledku 12.
Angličtina má teda 12 gramatických časov.
Tie jednoduché väčšinou vyjadrujú veci, okolnosti alebo stavy, ktoré sa dejú všeobecne, pravidelne alebo v nie špecificky určenom čase, napríklad keď hovoríme o dejoch a udalostiach v rovine všeobecnosti. Slovesá v týchto časoch majú tvar infinitíva alebo na seba berú koncovku „ed“ vyjadrujúcu minulý čas.
Priebehové časy alebo tiež progresívne časy sa zameriavajú na určitý čas. Čiže moment alebo obdobie, kedy sa nejaká udalosť odohráva z pohľadu minulosti, prítomnosti alebo budúcnosti. Slovesá v priebehových časoch na seba berú koncovku „ing“ a často su modifikované pomocnými slovesami „was, were, will a going to.“
Ako som už spomínal, že okrem základných časov tu máme ešte časy predprítomné, predminulé a predbudúce. Z vlastnej skúsenosti viem, že sú to práve tieto časy, ktoré dávajú študentom poriadne zabrať. Je to hlavne tým, že slovenčina podobné časy nemá. Na pochopenie týchto „vyšších“ časov nestačí len pochopenie ich definícií, ale aj trochu predstavivosti.
Predprítomný čas je akousi spojkou, ktorá spája minulosť, prítomnosť a budúcnosť do jedného celku.
Predminulý čas je často označovaný ako minulosť v minulosti. Vyjadruje totiž niečo, čo sa odohralo pred niečím iným v minulosti.
Predbudúci čas naopak vyjadruje ukončenie nejakého deja alebo udalosti pred inou v budúcnosti. V týchto časoch sa okrem základných slovies a ich particiálneho tvaru používa aj pomocné sloveso „have“ a jeho tvary „has“ a „had“.
Na záver musím ešte spomenúť aj ďalší aspekt anglickej gramatiky a časov. Je ním anglický gramatický „mood“. Substantívum mood by sa dalo jednoducho preložiť ako „nálada“. Gramatický mood je základným znakom slovies a slúži na vyjadrenie modálnosti. Vyjadruje sa ňou postavenie, nálada, ochota alebo potreba rečníka. Aj táto modálnosť v sebe nesie zmenu slovesných časov, a to hlavne v situáciách, kedy dochádza k vytvoreniu vetnej štruktúry používajúcej modálne slovesá s neurčitkom. Tu sa slovesný čas ani gramatický čas slovesa, ktoré následuje hneď za modálnym slovesom nemení. Sloveso zostáva v tvz. holom neurčitku, čiže „bare infinitive“. O tomto však až niekedy nabudúce 🙂