Pre pár dňami, počas jednej hodiny angličtiny, sa môj žiak pristavil pri slove „refund“. Okrem toho, že mu nebol úplne jasný význam tohto slova, mal problém aj s jeho správnou výslovnosťou. Refund, a teda správne vyslovené „rífand“ vyslovoval ako „rífaund“. Bežný človek alebo aj žiak angličtiny by sa možno uspokojil s touto nesprávnou výslovnosťou a vec by hlbšie neriešil. Problém nastáva vtedy, ak nás táto nesprávna výslovnosť dostane do komplikácií v bežnej komunikácií. Je teda dôležité klásť dôraz na správnu výslovnosť v angličtine? Mal by byť učiteľ dôraznejší a upozorňovať svojich žiakov na jej nesprávnu formu?
Niektoré svetové jazyky sú fonetické. V bežnej praxi to znamená asi to, že keď sa pozriete na nejaké slovo v danom jazyku, viete ako ho správne vysloviť. Rozdiel medzi fonetickým a nefonetickým jazykom je v tom, že v tom fonetickom existuje priame prepojenie medzi hláskovaním slova a jeho vyslovovaním. V prípade angličtiny je dôležité si uvedomiť, že sa radí k jazykom, ktoré fonetické nie sú. Znamená to, že anglické slovo má inú písanú formu a inú formu výslovnosti. Dokonca sa v tomto jazyku stretávame so slovami, ktoré majú rovnaké hláskovanie, ale inú výslovnosť. Tieto slová nazývame homografy. Ako dobrý príklad môžem uviesť slová ako bow, tear, entrance, read, lead a iné.
Žiaci angličtiny sú presvedčení o tom, že anglická výslovnosť je komplikovaná. V bežnej praxi však platí, že jazyk je predovšetkým hovorený a až potom písaný. Ak by sme teda anglicky len rozprávali, výslovnosť by bola pre nás veľmi jednoduchá. Problém nastáva v písanej forme, keďže, ako som už spomenul, písaná forma v angličtine nekorešponduje s výslovnosťou.
Okrem homografov existujú v angličtine aj homofonické slová, a teda také, ktoré majú rozdielne hláskovanie, ale rovnako sa vyslovujú. Ako príklad by som uviedol slová sea-see, one-won, him-hymn alebo to-two-too.
Veľa učiteľov angličtiny dáva dôraz na správne hláskovanie slov. Považujem ho tiež za dôležité, ale ešte dôležitejšiu považujem správnu výslovnosť. Výslovnosť vám pomôže lepšie porozumieť hovorenej angličtine a aj pravidlám tohto jazyka. Pristavil by som sa pri správnom vyslovovaní koncovky „ed“ v prípade pravidelných slovies a ich minulého tvaru. Bežne sa na hodinách angličtiny vyučuje, že ak pravidelné sloveso má v infinitíve koncovku „d“ alebo „t“ pridáva sa k nemu prípona „ed“. Tá sa potom vyslovuje ako naše „id“. Narazíme však na sloveso „divide“, ktoré síce na spoluhlásku „d“ alebo „t“ nekončí, avšak jeho minulý tvar má koncovku aj výslovnosť rovnakú ako predchádzajúca skupina slovies. Je to krásny príklad toho, ako dôležitá je výslovnosť. Pri slovese „divide“ sa musíme zamerať práve na samotnú výslovnosť tohto slovesa, ktoré v hovorenej angličtine končí práve na zvukové „d“. Samohláska „e“ je v tomto prípade zamlčaná. Toto je ďalší pekný príklad toho, že sa máme najskôr orientovať na výslovnosť anglických slov a až potom na ich písanú formu.
Na záver by som sa vrátil k problému môjho študenta pri slove „refund“. Obe formy výslovnosti sú úplne správne. Problém nastáva pri rozdielnom význame. „Refund“ vyslovované ako „rífand“ znamená vrátenie, nahradenie alebo refundáciu. Pri vyslovení ako „rífaund“ sa však význam slova mení na znovunájdenie, znovuzriadenie alebo znovuzaloženie niečoho.
Správne hláskovanie anglických slov je teda dôležité, ale dôležitejšia je ich správna výslovnosť. Tak ako to raz opísal George Bernard Shaw: „Nesprávna výslovnosť Angličana znamená, že nie je správny džentlmen.“